Úplne 
iný systém

5. jún 2025

MISERICORDIA: Ste absolvovali stáž v zariadení Milosrdných bratov v Ghane. Ako dlho a prečo ste sa rozhodli pre Ghanu?

Claudia Wilpernig: Bola som štyri mesiace v Ghane a 12. februára som sa vrátila na štúdium na Akadémiu ošetrovateľstva, kde študujem ošetrovateľstvo v šiestom semestri. Bol to semester v zahraničí v rámci programu Erasmus Plus. Vlastne s programom Erasmus Plus môžete semester v zahraničí absolvovať len v rámci Európy. Ale pretože študujem u Milosrdných bratov, dostala som možnosť ísť do Ghany. Je skvelé, že bratia pôsobia po celom svete, takže máte možnosť „nakuknúť“ aj inde. Povinných bolo 61 dní stáže, ale ja som zostala aj cez vianočné a semestrové prázdniny.

"Veľa cestujem a už som navštívil viacero afrických krajín. Preto mi to perfektne vyhovuje, že pracujem a zároveň môžem cestovať po krajine."

Organizácia bola pomerne náročná. Už v treťom semestri sme dostali informáciu, že je možné absolvovať semester v zahraničí, a v štvrtom semestri sme museli napísať motivačný list a uviesť, kam by sme chceli ísť. Koordinátorka programu Erasmus na FH Campus Wien mi potom povedala, že existuje možnosť absolvovať semester v zahraničí prostredníctvom Barmherzigen Brüder.

Nesústredil som sa príliš na jazyk ako výberové kritérium, pretože v africkej oblasti je veľa portugalsky alebo francúzsky hovoriacich krajín a ja hovorím len po taliansky a trochu po španielsky. Nakoniec mi zostali Uganda, Malawi alebo práve Ghana. Intuícia ma ťahala do Ghany, tak som sa pokúsil nadviazať kontakt. Chvíľu som nemal žiadne správy a dodnes neviem, či moje e-maily naozaj dorazili. Našťastie jeden z našich bratov absolvoval výcvik s priorom konventu v Ghane. Odvtedy to bolo veľmi jednoduché, lebo som hneď dostal číslo na WhatsApp a potom sme už len tak zostali v kontakte.

Aj organizácia cez Erasmus si potom vyžiadala čas, napríklad či vôbec dostanem štipendium. Pre mnohých mojich kolegov to bola téma, ktorí jednoducho povedali, že je to pre nich príliš náročné, príliš riskantné, keď nevedia, či na to dostanú finančnú podporu. Pre mňa to nebolo otázkou, pretože mám finančnú rezervu. Aj keby som teraz štipendium nedostal, išiel by som aj tak.

Od podania prihlášky až po samotný odlet je to dlhý proces, musíte sa neustále ozývať a nenechať to tak. Musíte sa o všetko postarať sami, napríklad o poistenie alebo vízum. Ghanské veľvyslanectvo nemá s takými stážami veľa skúseností. Našťastie koordinátor z Ghany, brat Nestor, už mal s týmto viacero skúseností, a vďaka jeho znalostiam to tam dobre fungovalo.

Aké boli výzvy?

Oficiálnym jazykom je angličtina, ale mnohí ju aj tak neovládajú. Akan je takmer druhým štátnym jazykom a potom existuje ešte veľa ďalších dialektov. V Amaii, kde som pracovala v nemocnici a kde sa nachádza aj kláštor, v ktorom som bývala, sa hovorí twi. Predstavovala som si to trochu jednoduchšie. Ale myslím si, že človek musí byť otvorený a povedať si, že niektoré veci proste nerozumie. Alebo niekedy stačí poklepať niekoho po ramene a povedať: „Môžete to prosím povedať po anglicky?“ Samozrejme som sa musela naučiť aj odborné výrazy. Niektoré výrazy si človek rýchlo zapamätá. Dôležité veci, ktoré často potrebujete, pár fráz, ako sa pacientov opýtať, či majú bolesti. A vždy som si veľa zapisovala. Robím to tak aj tu na praxi.

Hlavným dopravným prostriedkom je motocykel a väčšina ľudí nemá prilbu, nie je povinná a ochranné oblečenie sa vôbec nepoužíva. Na pohotovosti sme mali niekoľkokrát pacientov s hlbokými ranami na hlave. Tieto rany sa ošetria, ale pacienti musia zostať v nemocnici, kým nezaplatia za liečbu.

V nemocnici sa o starostlivosť a ďalšiu liečbu pacientov starajú výlučne ich príbuzní. Nemajú tam žiadne jedlo. Všetko prinášajú príbuzní. A ak niekto nemá žiadnych príbuzných, nemá žiadnu starostlivosť. To sme zažili často. Bola tam aj pôrodnica a často sme mali ženy, ktoré prišli na pôrod samy a potom boli odkázané samy na seba.

V Ghane tiež neexistuje zákonné zdravotné poistenie. Tam si ho musíte zaplatiť sami, pričom pokrýva len málo služieb. Kto si to môže dovoliť, má drahšie súkromné zdravotné poistenie a na liečbu si vyberie dobrú nemocnicu, napríklad univerzitnú nemocnicu – a nie malú nemocnicu, ako je tá bratov.

Ako vyzerá lekárske vzdelávanie v Ghane?

U lekárov je to podobné ako u nás, teda stážovanie a potom prax, ktorú musíte absolvovať, a potom odborná príprava na špecializáciu. Mnohí študovali v samotnej Akkre, v hlavnom meste. Niektorí v Kumasi, čo je druhé najväčšie mesto v Ghane, ktoré leží trochu viac vo vnútrozemí. Ale mnohí lekári, ktorých som spoznal, absolvovali štúdium v zahraničí, potom sa vrátili a možno chcú odbornú špecializáciu absolvovať opäť v zahraničí. Niektorí sa snažia pracovať v zahraničí, čo je samozrejme ťažké, pretože rovnako ako u nás je aj tam nedostatok lekárov. Je to aj kvôli tomu, že platy sú veľmi nízke . Nedokážete si predstaviť, koľko zarába lekár alebo zdravotná sestra v Ghane. Ošetrovateľské vzdelanie trvá štyri roky až do získania bakalárskeho titulu alebo sa absolvuje diplomové štúdium, ktoré trvá tri roky. Okrem toho je po štúdiu povinná ročná bezplatná „národná služba“. Tú zaviedla vláda a jej dodržiavanie vyžaduje.

Môžete nám niečo povedať o nemocnici, v ktorej ste pracovali?

To je nemocnica svätého Jána Božieho. Je to rehoľná nemocnica, ale nie taká ako u nás, kde ošetrujú aj ľudí bez poistenia. Ak sa to stane, nezverejňuje sa to. Pokiaľ ide o starostlivosť, robí sa všetko, čo je v silách, ale moji kolegovia raz povedali: „Ak by som mal niečo, nešiel by som tam.“ Ak pracuješ a zarábaš dosť, hľadáš si lepšie vybavenú nemocnicu. V podstate som musel zahodiť všetko, čo som sa naučil doma, pretože tu sa pracuje veľmi „prakticky“. Napríklad často chýbali rukavice a na nočné služby sme nemali ani jedno balenie. Všetko sa dezinfikuje alkoholom. Nezáleží na tom, či ide o dezinfekciu povrchov alebo rúk, na všetko sa používa to isté. A rany sa čistia mydlovou vodou. Ako sa u nás odoberá krv, si tu nedokážete predstaviť. Tu máte normálnu injekčnú striekačku, normálnu veľkú ihlu a tak sa odoberá krv.

O niektoré veci som však musela bojovať, pretože ako zamestnankyňa sa musím chrániť aj sama. Napríklad som si z Rakúska priniesla dve balenia rukavíc. Vždy to bolo vtipné, keď bol nejaký nedostatok a ja som ich mala vo vrecku nohavíc. Moje boli modré a ich biele, takže vždy vedeli, kde je Claudia.

Claudia Wilpernig spolu s bratmi z kláštora v Amrahia, Ghana

Humanitárna pomoc

Počas služby došlo k nedostatku kyslíka.

Nie je to ako u nás, kde sú kyslíkové hadice namontované na stene a keď potrebujete kyslík, stačí ich jednoducho otočiť. Tam sú mobilné fľaše a keď niekto potrebuje kyslík, musíte priniesť dvojmetrovú fľašu k posteli. Mali sme akútny prípad, keď pacientka mala nízku saturáciu a ja som chcel priniesť kyslík, ale už nebol. Všetky fľaše boli prázdne. Nemohli sme pacientke ďalej poskytovať starostlivosť. A tam tiež nie je záchranný systém, kde sú neustále k dispozícii sanitky. V ten deň sme mali šťastie, zavolali sme sanitku, ktorá pacientku s kyslíkom odviezla do najbližšej väčšej nemocnice, kde jej mohli poskytnúť ďalšiu starostlivosť. Pre mňa to bola zásadná skúsenosť.

Ak niektoré operácie nemožno vykonať alebo nie je v každej klinike k dispozícii CT prístroj, to je v poriadku. Ale tam sa nikto nestaral o to, aby bol k dispozícii dostatok kyslíka. Je to ľudská chyba. To by sa nemalo stať. Bolo to tesne pred Vianocami a napadlo ma, že by som sa chcel za čas, ktorý som tam strávil, jednoducho poďakovať a niečo vrátiť.

Tak som začal iniciatívu a pred Vianocami poslal mnohým svojim priateľom a rodinným príslušníkom správu s prosbou o dar. Nakoniec som mala značný finančný fond, z ktorého som na mieste kúpila nové fľaše. Vlastne pacienti musia za kyslík platiť, ale chcela som dosiahnuť, aby časť nákladov nemuseli hradiť oni. Teraz je to tak, že musia platiť len časť, lebo ak je niečo zadarmo, nemá to žiadnu hodnotu.

Na tomto projekte stále pôsobím ako koordinátorka, ktorá sa vždy opýta, ako to vyzerá a čo teraz potrebujeme. Všetko funguje aj bez mojej prítomnosti, ale stále to mám pod kontrolou. Teraz sme kúpili kardio monitor, ktorý na pohotovostnom lôžku neustále meria saturáciu kyslíka a krvný tlak, čo tam doteraz nebolo.