Žitá pohostinnosť v praxi

1. december 2025

Pred takmer desiatimi rokmi padlo rozhodnutie zriadiť v Brescii spoločný európsky noviciát. Nachádzajú sa tu dve zariadenia Lombardskej provincie: domov a výskumný ústav pre ľudí s psychickými ochoreniami a tiež centrum pre ľudí bez domova, kde majú novici možnosť prakticky zažívať a praktizovať pohostinnosť. Noviciát bol pomenovaný po svätom Richardovi Pampurim, ktorý tam tiež absolvoval svoj noviciát a vykonával svoju činnosť ako lekár v budove dnešného noviciátu. Kancelária brata Jakuba Jančiho, ktorý je už rok novicmajstrom, sa nachádza v bývalej ordinácii. „Kedysi bol magister častí vnímaný ako „šéf“. Novic tu však nie je kvôli mne, ale ja som tu kvôli nemu. Mojou úlohou je podporovať ho v tom, aby sa stal Milosrdným bratom – nie ako nadriadený, ale ako služobník“, objasňuje svoje chápanie tejto úlohy.

Pohľad do noviciátu

Denný režim v Brescii má jasnú štruktúru: Deň sa začína o 7. hodine meditáciou, rannými chválami a svätou omšou, po ktorých nasledujú raňajky. Dopoludnia pracujú novici v apoštoláte, popoludní sa venujú spoločnému štúdiu dokumentov, prednáškam od externých expertov a dvakrát do týždňa online kurzu Združenia talianskych rehoľných spoločenstiev. Večer nasledujú vešpery, večera a čas na oddych. Sobota je „dňom bratov“ so spoločenskými aktivitami, v nedeľu sa slávia bohoslužby spoločne s chorými a ľuďmi bez domova v bratskom zariadení Locanda.

Toto zariadenie je kľúčovým miestom pre vzdelávanie a formovanie: ide o zariadenie pre ľudí bez domov, najmä pre tých, ktorí sú chorí alebo práve prišli z nemocnice a nikoho nemajú. Službu zabezpečujú dobrovoľníci, lekár, ošetrovateľský personál, psychologička a sociálni pedagógovia. Novici sú v centre tohto diania. Menia posteľnú bielizeň, strihajú vlasy, vydávajú oblečenie, v prípade núdze človeka bezpečne odprevadia do sprchy alebo do postele – jednoduché, no hlboko ľudské gestá. „Najmä prax v tomto zariadení je pre nás školou života“, hovorí novic z prvého ročníka. „Tam si trénujeme, čo znamená naozaj žiť pohostinnosťou.“

Výzvy a šance

Najväčšou prekážkou na začiatku noviciátu zostáva pre mnohých jazyk, ako aj prispôsobenie sa odlišným kultúrnym zvyklostiam. „Na začiatku to bolo ťažké, bolo to takmer, akoby sa človek musel stať Talianom, aby sem patril,“ spomína jeden z novicov. „Ale ja tu nie som preto, aby som sa stal Talianom, ale aby som slúžil Bohu.“

Kultúrne rozdiely sú však zároveň obohacujúce pre vzdelávanie. „Rozhodujúce je naše spoločné povolanie. Učíme sa akceptovať rozdiely a učíme sa jeden od druhého. To otvára obzory – aj pre prácu s ľuďmi, ktorí nepochádzajú z Európy,“ vysvetľuje ďalší novic a brat Jakub dodáva: „Chceme, aby novici nemysleli a nežili len v rámci jednej provincie, ale ako bratia celosvetového rádu. Hranice sa majú prekonávať. Dnes je samozrejmosťou, že bratia z rôznych krajín žijú spolu, učia sa jeden od druhého a môžu pôsobiť všade tam, kde sú potrební.“
 

Na konci noviciátu

Luis zo Španielska, Bálint z Maďarska, Tiago z Madeiry a Clemens z Bavorska sa už dva roky spoločne stravujú, modlia a zdieľajú každodenný život v noviciáte. Tieto dva roky ich zmenili. „Mal som 40, keď som začul Božie volanie“, hovorí Luis, 47, z Madridu. Už ako mladý muž vykonával civilnú službu u Milosrdných bratov namiesto vojenskej služby, no neskôr s nimi stratil kontakt. „Keď sa volanie vrátilo, najprv som myslel na kňazstvo. Potom som si však uvedomil: Boh chcel niečo iné.“

Bálint, 37, pracoval ako zverolekár. „Potom som v Maďarsku stretol bratov – ich príklad ma fascinoval. Neskôr som v Granade pocítil tú osobitú atmosféru svätého Jána z Boha. Vtedy som vedel: Toto je moja cesta.“

Tiago, 30, sa smeje, keď rozpráva o svojom detstve: „Som synom pohostinnosti. Moji rodičia pracovali s bratmi a sestrami, u nás doma bolo pomáhanie úplne bežné.“ A Clemens, 29, hovorí: „Bol som zdravotný brat na jednotke intenzívnej starostlivosti. Počas pandémie som si uvedomil: prišiel čas odvážiť sa a naplniť to vnútorné volanie po živote v spoločenstve.“

Začiatok bol ťažký. „Vedel som povedať iba Buongiorno a Grazie mille“, spomína Luis. „Potom som zrazu sedel na prednáškach z teológie – nerozumel som ani slovo. Prvý rok bol veľmi, veľmi náročný.“ Bálint musel dokonca viackrát meniť krajiny a jazyky. „Každý rok nové miesto, nový jazyk, nová kultúra – to bolo to najťažšie.“ Tiago opisuje kultúrny šok drasticky: „Z môjho malého ostrova v Atlantiku do medzinárodného spoločenstva – to bolo ohromujúce. Ale časom sa s tým človek naučí žiť.“

Napriek všetkým ťažkostiam: „To najťažšie je zároveň to najkrajšie“, hovorí Clemens. „Medzinárodné spoločenstvo. Zostávame Portugalčanmi, Španielmi, Maďarmi, Bavormi – no sme jeden tím.“ Tiago prikyvuje: „Keď sa nám darí, tešíme sa všetci. Keď sa nám nedarí, všetci trpíme. Ale práve vďaka tomu sme silnejší.“ Hlboko sa vryjú do pamäti aj malé gestá: úsmev pacienta, slová vďaky od ošetrovateľov. „Často si až neskôr uvedomíme, k čomu sme prispeli,“ hovorí Bálint. 

Po dvoch rokoch v noviciáte sa ich cesty rozchádzajú: Clemens sa vracia na oddelenie intenzívnej starostlivosti, Tiago bude pracovať v rehabilitačnom centre a na oddelení paliatívnej starostlivosti, Bálint sa sťahuje do Regensburgu, aby sa učil nemčinu, a Luis začína v Madride kurz pre ošetrovateľov.

Odkaz na zariadenie „Locanda”